„Strašné...“

                                „Strašné...“

Kedysi dávno sa medzi ľuďmi komunikovalo menej a opatrnejšie. Každý človek s rozvahou vypovedával každé slovíčko. Vždy , na každom kroku, si všetci slová, ktoré chceli vysloviť, najskôr dobre premysleli v hlave a potom s ľahkosťou a obozretne vypovedali vetu. Tá musela mať hlavu a pätu. Dobre vedeli, že každé vyslovené slovo má obrovskú vážnosť a každé slovo má v sebe aj energetickú silu, ktoré formuje človeka, či po duchovnej stránke, ale aj vo svojom vývoji. Nepoužívali sa žiadne nadávky, žiadne rúhania, ale s láskou sa správali sami k sebe, ale i ku svojim blízkym, či k susedom, priateľom, učiteľom, úradníkom, alebo iným ľuďom so širokého okolia.

Započúvali ste sa niekedy do slov, ktoré vyslovujete? Zamerajte sa na to, čo z vašich úst vychádza von.  Sú to slová láskavé, či urážajúce? Urážate druhých, či seba?  Urážate a ponižujete v prvom rade sami seba.  Milujete sami seba, či sa pozeráte na seba ako na osobu, ktorá je tučná, škaredá, neschopná...?  Alebo sa vidíte ako „strašne“ krásna? „Strašne príťažlivá? A „strašne niekoho milujete? Presne o tom píšem, ako sa na seba pozeráte, to na seba priťahujete.  Slovo „strašné“ je skutočne strašné.

Kde sa zobralo v našom slovníku toto slovo, ktoré s takou obľubou používame? Sama neviem.  Zamerajme sa iba na kombináciu slov: Strašne krásny, strašne pôvabný, strašne príťažlivý.... Čo toto je za skladbu slov? Keď je niečo strašné, nemôže by krásne, a „strašne krásne“ – to sa znegovalo niečo čo by malo byť vyzdvihnuté viac na povrch. Radšej povedzte: Je „veľmi pekný, veľmi príťažlivý, milujem ho božsky, milujem ho veľmi, viac ako čokoľvek iné...“